Lingvistický magazín.
Slovenský jazyk - slovenčina
reklama DiskusnéFórum.sk - konečne rozumná diskusia!

Sú nám jazykovedci na osoh?

Myslím si, že je prirodzené naprávať nefungujúce alebo zle fungujúce veci. Rovnako prirodzenou snahou všetkých používateľov je zjednodušovať veci, ktoré síce fungujú, ale ich používanie je zložité.

Do našej rodiny prišiel pred mnohými rokmi cudzinec, ktorý mal úprimnú snahu naučiť sa slovenský jazyk. Jazykové zvyklosti, nad ktorými sa my Slováci vôbec nepozastavíme a ktoré považujeme za úplne samozrejmé, sa môžu cudzincom zdať ako nesystémové alebo nedostatočne logické. Keď som sa nad problémami nášho cudzinca zamyslel, musel som uznať, že slovenský jazyk má skutočne veľa pravidiel, možno ešte viac výnimiek z pravidiel a aj množstvo nelogickostí. Uvediem len niekoľko príkladov.

Moje úvahy ma doviedli k presvedčeniu, že je nanajvýš logické, keď názov procesu predurčuje názov dôsledku procesu. Príklad - po tlačení nafarbeného valca na papier vychádza z rotačnej tlačiarne výtlačok novín. Iný príklad - po tlaku topánky na nohu vznikne na nohe otlak. Kde je však logika, keď podľa jazykovedcov po tlačení, či otláčaní pečate (prsta, či topánky) vznikne odtlačok? Predsa otláčanie a odtláčanie sú dva úplne rôzne procesy. Zjavne tu dochádza k nezmyselnému prekrúcaniu významu predpony. Tento problém ma mimoriadne škrie, preto ho ešte trošku rozžujem. Pokúsim sa objasniť rozdiel medzi procesom otláčania a odtláčania. Predpona v slovese odtláčanie evokuje vo mne úmysel presunúť, vzdialiť niečo od niečoho iného. Ak by som pôsobením vodorovnej sily odtlačil od seba topánku ležiacu v snehu, zostala by v snehu stopa - dráha pohybu topánky. Z tejto stopy by sa dalo zistiť odkiaľ kam som tlačil topánku, ale vôbec by nebolo jasné aká veľká topánka to bola a nedal by sa identifikovať ani jej dezén, pretože stopa by nebola otlačkom topánky. Na druhej strane otlačením topánky do snehu, to znamená pôsobením zvislej sily na topánku, by som vytvoril stopu s negatívnym reliéfom podrážky, čiže otlačok topánky. Rovnaký proces tlačenia, alebo otláčania pečate, či prsta zanecháva na podklade farebnú stopu. Je pritom úplne ľahostajné, či otlačok vznikol deformovaním podkladu, alebo len prenesením farby na povrch podkladu. V tejto mojej úvahe si neviem predstaviť, čo by malo znamenať slovo odtlak, odtlačok. Možno silu odtláčania alebo dráhu odtláčania? Rozhodne si však myslím, že ak toto slovo nemá zatiaľ jednoznačný význam, nemalo by sa kradnúť a zamieňať s iným slovom. Keď pre nič iné, tak len preto, že to narúša logiku jazyka.

Je dobré, ak sa gramatika riadi pravidlami. Pravidlá sú vtedy dobré, keď sú prirodzené a jednoduché. Vymýšľanie umelých a neprirodzených pravidiel vedie aj k mnohým výnimkám z pravidiel. Ak sa čokoľvek riadi okrem pravidiel aj množstvom výnimiek z pravidiel, nikdy to nemôže dobre fungovať. Za všetky len jeden veľmi malý príklad - slovenčina nepozná zdvojené spoluhlásky. Výnimkou sú slová mäkký, cenný, ranný... Prečo? Okrem jazykovedcov to nik netuší. Namiesto odstránenia výnimiek vymysleli pravidlo, že ranný sa vzťahuje k ránu a raný znamená skorý. Podľa mňa majú obe slová rovnaký základ a je nezmyslom takto umelo ich rozlišovať. Podobné umelé pravidlo platí v slovách cigáň a Cigán. Jedno slovo je s významom klamár, druhé príslušník etnickej skupiny. Prečo jazykom kamuflovať dejiny? Cigáni priniesli so sebou úplne inú, nám cudziu kultúru. Jej prirodzenou súčasťou bola skoro bezvýznamná váha slova a snaha vybabrať s neobozretnými. Dnes na vyjadrenie týchto vlasností používame iné slová (klamár, podvodník) a rozštiepenosť slova cigáň nie je taká pálčivá.

Y a i určujú v slovenčine tvrdosť či mäkkosť predchádzajúcej spoluhlásky. Na čo je dobrá komplikácia v podobe vybraných slov, keď ich výslovnosť sa nezmení, nech sa napíšu s akýmkoľvek y/i. Ak y/i mení význam niektorých slov (vír, biť, viť a pod.), je to len umelé a nepotrebné pravidlo, ktorého jediným zmyslom je komplikovať život. Treba si uvedomiť, že prvotná podoba jazyka bola hovorené slovo. Skúsme povedať jediným slovom, či myslíme na pletenie alebo zavýjanie. Ak však povieme celú vetu, z jej kontextu je jednoznačne zrejmé, čo máme na mysli a y/i je tu mimo hry.

Riešenie môjho problému s otlačkom som si predstavoval veľmi jednoducho. Máme predsa jazykovedcov, ktorí sa starajú o čistotu jazyka a jednoduchosť gramatických pravidiel. S dôverou som sa obrátil na jazykovú poradňu JÚĽŠ SAV. K môjmu problému som pribalil aj upozornenie, že vysvetľovať pojem slova odtlačiť vo výkladovom slovníku pomocou slova odtisnúť je chybou, pretože ide o čechizmus. Dostal som odpoveď v tom zmysle, že si neuvedomujem významový rozdiel medzi slovesami otlačiť a odtlačiť a že všetko je vlastne v poriadku. Slovo odtisnúť je vraj spisovné, lebo má oporu v nárečiach. Ďakujem pekne! Keby sme hľadali oporu v hovorovej reči tak veľmi ľahko by sme zdôvodnili aj spisovnosť slov čidlo, kapesník, jímka, krabica, nerez, puma (bomba), razítko, rohlík, sáčok, schodište, stávajúci (súčasný), tlačítko, tužka a mnoho iných slov, ktoré sa úplne bežne používajú nielen v hovorovej reči. Na jazykovú poradňu JÚĽŠ SAV mám ťažké srdce nielen pre túto skúsenosť.

Mám veľmi silný pocit, že v JÚĽŠ SAV si nedali námahu porozumieť sile predpôn v slovenčine. Dôkazom bolo aj rozhlasové jazykové okienko, v ktorom akýmsi spôsobom zdôvodňovali, že správny nápis vo vagónoch má byť nenakláňajte sa z okien. Ja si však myslím, že vykláňať sa možno z niečoho, nakláňať sa možno ponad niečo, skláňať k niečomu. Z toho jednoznačne vyplýva, že z okna idúceho vlaku sa nesmie vykláňať.

Logika je len jedna. Nemožno ju deliť na logiku matematickú a logiku jazykovú tak, ako sa to podarilo v inom rozhlasovom jazykovom okienku, v ktorom pripustili, že v matematike je jeden krát menej ako dva krát, ale v hovorenej reči je raz toľko to isté ako dvakrát toľko. Zabudli však upresniť, že to platí len vtedy, keď sa povie - ešte raz toľko.

Nie celkom chápem spokojnosť jazykovedcov samých so sebou. Vlastne ich upodozrievam, že umelo sťažujú pravidlá jazyka, aby sa tým zdôraznila opodstatnenosť ich jestvovania. Keby totiž boli pravidlá gramatiky jednoduché a každému jasné, nebolo by ich treba nikomu vysvetľovať a jazykovedcov by sme ani nepotrebovali. O ľuďoch pôsobiacich čo i len krátku dobu v Bratislave je známe, že strácajú schopnosť rozpoznávať čechizmy. Mnoho takých ľudí pôsobí v rozhlase, televízii, v novinách a asi aj v jazykovednom ústave. Možno je chybou, že JÚĽŠ SAV sídli práve v Bratislave.

V tomto okamihu mi zostáva len viera, že z našich synov, možno vnukov vzíde niekto, kto sa odváži na rázne rezy v pravidlách gramatiky a zjednoduší ich natoľko, že cudzinci prestanú mať strach z učenia sa slovenčiny. Bolo by krásne, keby jediným problémom cudzincov učiacich sa slovenčinu ostalo len hĺbanie nad tým, čo znamená jedlý a čo jedovatý, pretože na prvý cudzincov pohľad majú obe slová rovnaký základ.

Milan Košút, 7. október 2006