Lingvistický magazín.
Slovenský jazyk - slovenčina
reklama DiskusnéFórum.sk - konečne rozumná diskusia!

Nekultúrnosť kultúry, alebo kultúra nekultúrnosti?

Dnes akoby sa stávalo nevyhnutným pôsobiť svetovo okrem iného aj tým, že sa v rodnej reči vyjadrujeme neprirodzene, horko-ťažko štylizujúc otrocký preklad z angličtiny, našej mentalite a computerovému mysleniu tak blízkej a podľa mnohých coolovejšej, ako kvetnatý mäkký jazyk starých materí (mamičky a ockovia už poväčšine po slovensky nevedia). Každá doba prináša do jazyka nové výrazové prvky, ktoré by ho mali obohatiť a rozvíjať. Počas posledných 15 rokov mám však intenzívny pocit, že dochádza k opačnému procesu – akejsi degradácii slovenčiny na úroveň Pidgin English. Mnohým jemným odtieňom rôznych synonymických slov už málokto rozumie a jazykovedci ich pohotovo odsúvajú a vyhlasujú za zastarané, pričom v snahe vyjadriť nevypovedané významy sa do popredia dostávajú prevzaté slová alebo konštrukcie, nezrozumiteľné automaticky, neukotvené v jazyku. Klasickým príkladom prevzatým z rozhlasáckeho argotu je hnusné slovo fíčer, v slovenčine krkolomne skloňované a používané čoraz častejšie, nahrádzajúc a vytesňujúc významovo rovnoznačné pekné slovenské slovo črta, ktoré sa v minulosti homonymicky používalo na vyjadrenie charakteristiky, rysu, ale aj literárneho, či dramatického útvaru.

I keď je všeobecne známe, že ľudia využívajú len asi 10% kapacity svojho mozgu, slovenčina sa jej používateľom začína zdať priveľmi náročná. Počnúc televíznymi moderátormi, ktorí pri svojej profesii širšie a hlbšie vzdelanie nepotrebujú, keďže disponujú dobrým výzorom, bohorovným sebavedomím a schopnosťou tárať o ničom, pokračujúc deťmi, odchovanými na televízii, súkromných rádiách a všadeprítomnej reklame, no a končiac, bohužiaľ, jazykovedcami. I tí potrebujú z niečoho žiť, ale namiesto seriózneho výskumu a práce odkrývajúcej zabudnuté zákutia jazyka a kontexty venujú úsilie násilnému zjednodušovaniu a ochudobňovaniu slovenčiny. Veľmi protestujú proti používaniu niektorých bohemizmov, ktoré ešte nedávno za bohemizmy považované neboli, lebo ich slovný základ vychádzal zo spoločného praslovanského jazyka, ale ani najmenej im neprekáža vnášanie nepotrebných anglikanizmov či amerikanizmov znásilňovaných do slovenčiny a znásilňujúcich slovenčinu.

Skloňovanie slovenských slov a používanie rôznych pádov sa stáva neprekonateľným problémom. Odbúrali nám vokatív (už sa ho ani deti v škole neučia), takže sa nevyjadrím spisovne ani modlitbou Otče náš, ktorý si na nebesiach, ani zvolaním Hoj, mor ho, detvo môjho rodu. Ani zvyšné pády nezostali ušetrené. Z Bratislavy sa ako mor šíri nesprávne, presne opačné skloňovanie osobných zámien v akuzatíve. Na otázku „na koho, na čo?“, sa zvykne odpovedať, akoby znela „na ko, na čoho?“ – skrátený tvar „naň“ používajú, keď hovoria o človeku (v staršej literatúre sa použitím takéhoto tvaru vyjadrovala úbohosť, bezvýznamnosť spomínanej osoby, nuž asi sme podľa Blavákov už všetci tak menejcenní, že nám ani neprislúcha plný tvar zámena), paradoxne, keď hovoria o veciach, či už stredného alebo mužského rodu , neváhajú použiť plný tvar „na neho, po neho“. Raz, keď som takéto chybné vyjadrovanie počula od jazykovedkyne a redaktorky slovenského rozhlasu a upozornila som na to v rozčúlení nie veľmi zdvorilým mailom, dočkala som sa satisfakcie. Problém bol pertraktovaný v jazykovom okienku. Avšak trochu to poplietli, vyjadrovali sa o genitíve, kde sú však dlhšie tvary aj pre neživotné slová mužského rodu a pre stredný rod prípustné, veď sa pýtame „do koho, do čoho“ a odpovedať môžeme aj „doň“, aj „do neho“, tu je možný dvojtvar!

Že čo vás je po rodnom jazyku, že „na neho“ kašlete? Nuž, celkom verím, že najneskôr „do roka 2008“ (nie tak dávno aj toto bolo zložitejšie – hovorilo sa síce do roka a do dňa, ale do roku 2008) sa naši starostliví jazykovedci poponáhľajú uzákoniť aj tento lapsus, podobne ako iné nelogické a zimomriavky vyvolávajúce spojenia - napríklad slovies s nevhodným pádom. Momentálne mi zišlo na um spojenie „napadlo mi“, presadzované v rozhlasovom okienku ako jedine správne (ak tým, čo ma napadlo, bola myšlienka) jazykovedkyňou, ktorá raz v rozhovore pre Slovenský rozhlas priznala, že vyrastajúc na Záhorí sa slovenčinu učila až v škole, takmer ako cudzí jazyk. Chcelo by sa mi kričať od zlosti a apelovať na našich jazykovedcov: keď ste si už v Bratislave zvykli preberať tieto hrôzy od necitlivých používateľov slovenčiny, aspoň ich nevnucujte tým, čo svoj rodný jazyk ešte ovládajú v jeho nepokrivenej podobe. Mne to totiž podľa jazykového citu vypestovaného kultúrnym jazykovým prostredím, kvalitnou literatúrou vydávanou v čase, keď ešte jazykoví korektori patrili medzi vzdelancov a poznaním viacerých slovanských aj iných rečí a súvislostí vychádza tak, že napadnúť MI môže len sneh do záhrady, či pleseň paradajky, myšlienka MA napadne, prípadne MI príde na rozum, zrodí sa MI v hlave, či skrsne MI v gebuli – môžete si vybrať mieru expresivity, ale všimnite si, že použitie príslušného pádu zámena nesúvisí s významom, ale s tým, s akým slovesom sa viaže. Veď podľa logiky, ktorou pani jazykovedkyňa zdôvodňovala správnosť spojenia „napadlo MI“ preto, lebo „myšlienka MI zíde na um“, by MI musela bolieť hlava z toho, ako MI takéto znásilňovanie slovenského jazyka ťahá uši. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí sa mojím textom prehrýzli až sem a v duchu si hovoria, že „TOMU nechápu“ a „nerozumejú TO“ a dovoľujem si čitateľov upozorniť, že jazykový cit nám Stredoslovákom káže pochopiť to a porozumieť tomu.

Hana Vrbanová, 11. september 2006